Na školskom internáte Dúha sme sa o živote, zvykoch a tradíciách našich predkov chceli dozvedieť čo najviac. Dievčatá I. a II výchovnej skupiny dostali za „domácu úlohu“ zistiť, ako trávili zimný čas ich babičky a prababičky. Pri následnej besede sme sa dozvedeli veľa zaujímavostí. V minulosti sa za neoficiálne ukončenie jesene a začiatok zimy považoval 11. november, kedy podľa pranostiky prichádzal Martin na bielom koni. Na poliach a roliach mali byť všetky práce do Martina ukončené. Život na dedine sa presúval do obydlí. Ženy spracovávali poľnohospodárske plodiny na uskladnenie, páralo sa perie, tkalo, šilo i vyšívalo. Popri praktických činnostiach, pri ktorých sa za stolom stretávali často ženy všetkých generácií z celej dediny, sa rozprávalo, spievalo i zabávalo.
Z rozprávania prababičky Marienky: (Pečenie chleba)
„Kto si chlieb neváži ani koláče si nezaslúži,“. Chlieb mali naši predkovia vo veľkej úcte. „Na chlieb sa ťažko robí,“ hovorievali. Keď gazda či gazdiná chlieb načínali, prežehnali ho. Ak chlieb spadol na zem, pobozkali ho. Chlieb sa piekol doma v peci obyčajne na konci týždňa.
Babička Kristína spomína takto: (Varenie lekváru)
„V minulosti sa na dedine ovocie nezaváralo. Hrušky a jablká sa na jeseň krájali na tenké plátky a sušili sa v peci. Slivky sa sušili celé, v zime sa z nich varila kyslá polievka. Ak bola veľká úroda sliviek, varil sa z nich lekvár. Na lekvár sa používali bystricke slivky. Lekvár sa varil aj celý deň, preto pomáhali nielen domáci, ale aj príbuzní a susedia.
Pradedko Milan porozprával svojej vnučke: (Nakladanie kapusty)
„Od kapusty chlap hustý,“ často sa hovorievalo. Sudová kapusta bola obľúbeným a častým jedlom počas dlhej zimy. Varila sa z nej polievka s údeným mäsom, obľúbené boli rezance aj halušky s kapustou. Pestovala sa v záhradách i na poliach. Na jeseň sa kapusta nakladala do drevených sudov, pokrájaná nožmi na rezance. Posypala sa soľou, čiernym korením a rascou. Často sa do nej dávali aj plánky. Jeden z členov rodiny si vyumýval nohy, obliekol si biele gate, na hlavu si dal šatku a dlávil kapustu nohami. Keď bol sud plný, kapusta sa prikryla čistým bielym plátnom, naň sa uložili dosky a zaťažili sa kameňom. Nechala sa vykysnúť v teplej miestnosti a potom sa vyniesla do komory.“
Prababka Mária si spomína na časy, ktoré zažila ako mladé dievča: (Páranie peria)
„V domoch, v ktorých mali dievky, chovali gazdiné husi. Do jesene ich ošklbali, perie dávali do vankúšov. Len čo sa začali predlžovať večery, začali ho po domoch „párať“. Perie sa páralo i niekoľko večerov. V dome sa zišlo aj dvadsať žien a dievčat. Ak bola nálada veselšia, dom sa ozýval spevom. Na tkanie plátna spomína teta Margita: „Popri páraní peria sa ženy v zimnom období schádzali aj na priadkach. Z vláken, ktoré získali z konopí, uviazali kúdele na praslicu a z nich priadli nite. Spočiatku nite motali na vretená, neskôr začali používať kolovrat. Stupkou dávali do pohybu koleso. Pomocou hrubej nite sa pohyb preniesol na vreteno, na ktoré sa motali nite z kúdele. Z nich sa potom tkalo plátno na krosnách.“ Rozprávaním starých a prastarých rodičov sme si pripomenuli život našich predkov.
Časť ich práce, hlavne tej ženskej, sme si preniesli formou výstavky s názvom „Z babičkinej truhlice“. Kolovrátok, nádherné výšivky, háčkované obrusy, ručne zhotovené obrázky, tkané obrusy, koberce, vankúše, ozdobné nástenky... to všetko zdobí chodby školského internátu. A je čo obdivovať, motivovať sa a učiť sa. Veď len koľko času, trpezlivosti, lásky, tvorivosti a nápaditosti je zhmotnené v týchto nádherných výrobkoch...
Ing. Anna Kapitanová
