P O Š T A
Zasa sa začala noc. Zasa je tu to tajomné, nežné ticho. No… nie tak úplne.
Z niektorých izieb je počuť malé kroky, šepot alebo aj tichý smiech. Pri jednom z
okien sa často zastavujú tí, čo ešte nechcú ísť spať. Je to kútik pre tých, ktorí chcú
byť na chvíľu sami. Či už na učenie, alebo len tak.
Väčšinou tam moje dievčatá volajú so svojimi milými.
Táto chodba je dnes niečím zvláštna. Iná. No nie je to svetlami – veď na každom
poschodí sú rovnaké. Nie je to ani zvukmi, ktoré sa touto chodbou nesú.
Je to plač.
Je to nezvyčajné. Nikdy predtým som nepočula, aby sa touto chodbou niesol takýto
zvuk. Odkiaľ to ide? A kto to je vlastne? Čo sa tomu dievčaťu stalo, že v takomto
čase tak silno plače, zatiaľ čo všetci už dávno spia?
Ten zvuk ide asi z kuchynky.
Nedalo mi to. Musím tam ísť.
Jemne som zaklopala na dvere od kuchynky. Sedelo tam jedno z mojich dievčat.
Hlavu mala sklonenú, dlhé rukávy premáčané od sĺz a v rukách držala malý papierik,
celý pokrčený a mokrý. Vošla som dnu a sadla si kúsok ďalej od nej.
Potichu, takmer šeptom som sa spýtala:
„Nejdeš ešte spať, moja?“
Pokrútila hlavou.
„Nechce sa mi,“ odpovedala tým jemným, trasúcim sa hláskom.
Vedela som, že na ňu nesmiem tlačiť. Ak bude chcieť, otvorí sa sama. A tak sme tam
len sedeli. V tichu. V tom tichu, ktoré niekedy povie viac než slová.
Po chvíli si hlboko vydýchla a začala rozprávať.
Bola zaľúbená do jedného chlapca z tohto internátu. Vždy sa na ňu usmial na večeri,
aj na chodbách, keď sa míňali. Občas jej podržal dvere do výťahu. No ona sa bála
urobiť prvý krok. Bála sa odmietnutia. Čo ak si to všetko len namýšľala? Čo ak bol
len milý… tak ako ku každej inej študentke?
Počúvala som ju. Neskákala som jej do reči. Len som tam bola.
Lebo niekedy presne to stačí.
„Vieš,“ povedala som po chvíli, „láska je odvážna. Ale odvaha neznamená, že sa
nebojíš. Znamená, že to skúsiš aj napriek strachu.“
Pozrela sa na mňa očami plnými pochybností, no aj malej iskričky nádeje.
Keď odišla spať, ešte dlho som sedela v kuchynke. Držala som v hlave jej slová. Jej slzy. Jej strach.
A vtedy mi napadla myšlienka. Valentínska pošta.
Na druhý deň som na nástenku vyvesila oznam. Jednoduchý, ručne písaný. Žiadne
veľké slová, len pozvanie. Každý, kto chce, môže napísať odkaz. Bez mena. Bez tlaku. Len zo srdca.
Videla som, ako sa dievčatá usmievajú. Ako sa chlapci tvária, že ich to nezaujíma, no
potajme berú papieriky. Videla som ju. Tú, ktorá v tú noc plakala. Stála bokom,
váhala… a potom si jeden papierik vzala.
V deň, keď som poštu rozdávala, mala som zvláštny pocit pri srdci. Akoby som
vedela, že niečo malé dokáže spraviť niečo veľké.
Keď si čítala ten odkaz, usmiala sa. Ticho. Nenápadne. No ja som to videla.
A v tej chvíli som vedela, prečo túto prácu robím.
Nie kvôli pravidlám. Nie kvôli dozoru.
Ale kvôli týmto momentom.
Kvôli nim.
Nelka R.